22.02.2024

Toto nešťastie vnímame z viacerých uhlov pohľadu a preto sa aj naše názory na túto vojnu líšia. Podľa toho, aké máme informácie, čomu veríme, čo považujeme za prevažujúci faktor, aké hodnoty sami uznávame "Moje" príspevky sú bez ladu a skladu, len reagujúc na tú-ktorú udalosť.

          Kremeľská "skazka" o zrade Ruska Západom a o podlom rozširovaní NATO smerom na východ je jednou z ústredných tém ruského zdôvodňovania vojny na Ukrajine. K žiadnym formálnym dohodám o nerozširovaní Aliancie smerom na východ však nikdy nedošlo. Rusko navyše samo v medzinárodných zmluvách deklarovalo, že spôsoby zaisťovania vlastnej bezpečnosti sú výhradným právom každého suverénneho štátu, pravdaže to bolo ešte pred nástupom diktátora a klamára Putina. Ide o ukážkové využitie taktiky stavania sa do role obete. Tú Kremeľ často zneužíva získavanie sympatií a ospravedlňovanie vlastných zločinov.                                                                                                                                                          Samotný Putin priznal, že takýto sľub písomne neexistuje. Rétorika o rozširovaní NATO ako o podvode voči Rusku je falošná a slúži len ako účelová zámienka na ruskú agresivitu voči Západu i Ukrajine.

M. S. Gorbačov hovorí o dvoch obrovských traumách ruského národa: alkohol a presvedčenie že im každý chce ublížiť.

V septembri 1990 USA, Sovietsky zväz, Francúzsko, Veľká Británia a dva nemecké štáty podpísali dohodu o zjednotení Nemecka a o tom, že celé Nemecko bude súčasťou NATO. Rokovalo sa výlučne o zjednotení Nemecka a o tom bola aj uvedená dohoda.                                                                                                        Aktéri rokovaní sa dohodli, že sovietske jednotky budú odsunuté z územia bývalého Východného Nemecka najneskôr do roku 1994. Sovieti žiadali – kým nebude dokončený odsun sovietskych vojsk – aby sa na územie Východného Nemecka nerozširovala vojenská infraštruktúra NATO.

S ohľadom na historickú skúsenosť z druhej svetovej vojny nemali USA ani vtedajší sovietski predstavitelia záujem na tom, aby sa Nemecko ocitlo po zjednotení v geopolitickom vákuu a muselo si svoju bezpečnosť zaisťovať po vlastnej osi.                                                                                                                                          Vtedajší minister zahraničných vecí USA James Baker uistil sovietskeho prezidenta, že po začlenení Nemecka do NATO sa aliančná jurisdikcia neposunie smerom na východ. V rámci dohody so západonemeckým kancelárom Helmutom Kohlom tak bolo Gorbačovovi prisľúbené, že jednotky NATO nebudú rozmiestňované ďalej na východ. Toto uistenie sa však týkalo vnútorných hraníc vtedajšieho Nemecka, keďže na území NDR sa v tomto období stále nachádzalo približne 340-tisíc sovietskych vojakov. Sovietsky prezident Michail Gorbačov preto v júli 1990 súhlasil so začlenením zjednoteného Nemecka do NATO.                                                                                                                                                                          Túto verziu napokon v rozhovore potvrdil aj samotný Gorbačov, ktorý nepožadoval žiadne formálne záruky toho, že sa NATO nebude rozširovať smerom na východ a takéto záruky mu ani neboli ponúknuté.

Ešte raz! Americký minister zahraničných vecí James Baker v tomto kontexte prisľúbil, že NATO sa na východ (rozumej na východ Nemecka) rozširovať nebude. (Ne)Rozširovanie na východ bolo myslené jednoznačne takto, v kontexte zjednotenia Nemecka. Potvrdil to aj samotný James Baker, keď roku 1997 odmietol interpretácie, že by svoje vyjadrenie myslel v širšom kontexte než v kontexte zjednotenia Nemecka. Napokon aj uverejnený záznam rozhovoru Bakera s Gorbačovom z februára 1990 jednoznačne potvrdzuje, že šlo o vyjadrenie týkajúce sa výlučne zjednotenia Nemecka.

Summa summarum. Vojska NATO sa nebudú rozmiestňovať na "východ" Nemecka ( na území bývalej NDR), kým sa odtiaľ nestiahne 340 tisíc sovietskych vojakov!!!

Logike údajného sľubu odporujú aj tri skutočnosti. Svojho času ruský prezident Boris Jeľcin uvažoval o možnosti, že by sa Rusko stalo členom NATO, čo by nedávalo logiku, keby existovala pozícia nerozširovať alianciu na východ. Roku 1997 sa Rusko snažilo dosiahnuť právo vetovať prípadné rozširovanie aliancie, čo sa však nepodarilo. Ani toto by nemalo zmysel, keby sľub nerozširovať alianciu na východ naozaj existoval. Napokon roku 2000 sa Putin spýtal amerického prezidenta Billa Clintona počas jeho návštevy v Moskve na jeho názor na možnosť vstupu Ruska do NATO. Ani toto by nedávalo logiku, keby uvedený sľub naozaj existoval.                                                                                                                                                                        Toľko teda z môjho pohľadu na fikciu nerozširovania NATO a Putinovho klamstva.

Iný uhol pohľadu. Ak dnes u nás niektorí ľudia preberajú ruský argument o zradenom prísľube Západu z roku 1990 nerozširovať NATO, osvojujú si aj ruský názor, podľa ktoré sú malé štáty stredovýchodnej Európy vždy len pasívnym objektom veľmocenských dohôd!                                                                                                Aj v súčasnosti chcú Rusi rokovať o ukončení bojov na Ukrajine s USA, nie so samotnou Ukrajinou, od tej požadujú kapituláciu. To je diktátorova predstava o usporiadaní sveta: my (rozumej Rusko) a Američania rozhodneme a dohodneme, ostatní to musia rešpektovať! Prečo sme opustili kolektívnu bezpečnosť s Ruskom (nástupcom ZSSR) vo Varšavskej zmluve? Lebo sme tam boli bezpeční? Maďari to okúsili v r. 1956, Česi a Slováci r. 1968.Tridsať rokov pred nami okúsili komunistické "bratstvo" aj Fínsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a samozrejme Poľsko. Na základe zmluvy s fašistickým Nemeckom - pakt Ribbentrop-Molotov. To len na okraj.                                                                                                                                                                 Tak ďalej. Bývalé socialistické krajiny do NATO nikto nepozýval!!! Naopak, tieto krajiny museli v 90. rokoch vynaložiť veľké diplomatické úsilie, aby navzdory silnej skepse na Západe presvedčili svojich dnešných spojencov, nech ich vpustia medzi seba. Tieto krajiny museli v Spojených štátoch niekoľko rokov lobovať, aby prekonali ich nezáujem o rozširovanie NATO. Vtedy dávala od tejto agendy ruky preč aj Madeleine Albrightová veľmi vplyvná americká politička , svojho času veľvyslankyňa USA pri OSN aj ministerka zahraničných veci USA (pôvodným menom Marie Jana Korbelová, nar. 15. mája 1937, v Prahe) lebo nechcela vzbudzovať dojem, že lobuje za Česko, krajinu, z ktorej pochádzala.                                          Prezident Havel (dovtedy idealistický pacifista) sa vzdal svojich idealistických vízií pod vplyvom reality na začiatku 90. rokov: bol tu rozpad Sovietskeho zväzu (čiastočne násilný a sprevádzaný pokusom starých štruktúr o puč v roku 1991), vojna v bývalej Juhoslávii či problémy v Podnestersku a Náhornom Karabachu. Postkomunistický priestor sa začal javiť ako potenciálny zdroj nestability i konfliktov.                                      Pod vplyvom týchto udalostí začali Česi , Poliaci, Maďari a ďalší vzhliadať k NATO ako k organizácii, ktorá dokáže postkomunistickým národom zaručiť bezpečnosť, stabilitu a zahnať obavy z opätovného rozpútania starých konfliktov. Zo začiatku nachádzali otvorené uši len u pár ľudí v administratíve staršieho Busha. Západoeurópania rozširovanie Aliancie úplne odmietali. Billa Clintona sa zase snažili presvedčiť prezidenti Havel a Walesa, ktorí v Amerike požívali určitý rešpekt ako bojovníci proti komunizmu. Clintonova administratíva si napokon v roku 1994 osvojila myšlienku rozširovania z pragmatických dôvodov – jednak pod vplyvom vojny v Bosne a jednak pod vplyvom čoraz väčšej nevyspytateľnosti, ktorú vyžarovalo Rusko už vtedy pod vedením (alkoholika) Borisa Jeľcina. Vrelo to na Kaukaze a v rokoch 1994 až 1996 tu Rusko viedlo takzvanú prvú čečenskú vojnu.                                                                                                                         V rámci princípov Helsinského záverečného aktu (1975) a Parížskej charty (1990) sa Sovietsky zväz zaviazal rešpektovať spôsob, akým si okolité štáty zaisťujú svoju bezpečnosť a Ruská federácia ako hlavný nástupnícky štát ZSSR je povinná tieto záväzky plniť. K rovnakému princípu sa už post-sovietske Rusko zaviazalo aj v rámci Zakladajúceho aktu NATO-Rusko v roku 1997.                                                                          Bohužiaľ, to už neexistoval Sovietský zväz, na čele ktorého by stál Michail Sergejevič Gorbačov, človek, ktorý vniesol do svetovej politiky niečo dovtedy nemysliteľné – presvedčenie, že socializmus a kapitalizmus môžu existovať vedľa seba bez militantného napätia, bez zbytočného vynakladania prostriedkov na neustále zbrojenie a len ekonomický súťažiť, ktorý systém je lepší. Bohužiaľ jeho myšlienky "perestrojky" a "glasnosti" neboli po vôli starej komunistickej garnitúre. Ale o tom niekedy inokedy, možno.

Takže, žiadna zmluva o nešírení NATO neexistovala a neexistuje, zato však existuje dohoda z roku 1994, podľa ktorej Ukrajina odovzdá Rusku jadrové hlavice ešte z čias Sovietskeho zväzu a Rusko zaručí územnú celistvosť a bezpečnosť Ukrajiny. Ukrajina hlavice odovzdala, no Rusko dohodu porušilo a nie raz.

Ešte zopár poznámok. Podľa Putina je polostrov Krym ruským územím preto ho Rusi v r. 2014 násilím odsadili, frašky o voľbách.....                                                                                                                                Nedávno sa mongolský prezident z rokov 2009 - 2017 Tsakhia Elbegdordž pýtal doživotného ruského prezidenta Putina, prečo sa u Krymu vracia ku koncu 18. storočia, keď si cárske Rusko vo vojne s Tureckom, vojenskou silou, privlastnilo Krym. Prečo sa nevráti trebárs do 15. storočia, keď Rusko bolo "malým" fliačikom a celá Ázia a časť Európy boli súčasťou Mongolskej ríše. (V Uhorsku  už za vlády kráľa Bela IV. v roku 1241 bitka pri Moháči na rieke Slaná a plienenie krajiny, vrátane dnešného Slovenska.)   Nie som tak technický zdatný, aby som sem vložil mapku, tak si ju nájdite na internete.  Mongoli (u nás pod názvom Tatari) prežívajú v ľudovej slovesnosti dodnes.    Alebo, prečo sa nevrátiť do 16. storočia k Poľsko - Litovskému spoločnému štátu (Jagelovci), siahal na východ len "pár" kilometrov od Moskvy.                                                                        Ukončím Putinovými slovami, svedčiacimi o jeho "dôveryhodnosti a mierumilovnosti": "Rusko nemá hranice..."